Vôbec nechápem ako sa tu žije, ono tu nejde o to, že by som mala depresiu, hej? Chápeme sa. Ide tu o to, že máš v živote ľudí s ktorými ani nemôžeš byť. Tak vlastne načo ich mám? Potom, sú tu ľudia, čo som ešte nezistila na čo tu sú, ale sú tu často a narúšajú mi moje monotónne bytie. Potom ráno vstávam s tým, aby som zopakovala presne to, čo som robila včera. Prípadne pridáme pár úsmevných chvíľ a poviem, že tento deň mal zmysel. Áno mal, lebo úsmev je základ dňa, ale aj tak sa hádam s mojím schizofrenickým dvojčaťom. Kráčam po lese a fotím všetko. Aby som nezabudla, aké je to byť v lese, lebo sa sem možno nedostanem ďalších x mesiacov, pretože ťa zavalia povinnosti. Povinnosti dospelých. Samému je ťažko v tomto svete.
"Tati načo je tam tá rieka?"
"aby si do nej mohla hádzať kamienky"
Už ani neviem o čom písať. Dammit. Učím sa natáčať, Boh mi dal ďalšiu príležitosť, aj keď neviem prečo to robí... chcem ľudí rozosmievať, rozosmejem tým seba. Vtedy vidím zmysel dňa.
čítam Rozprávky z lesa (lebo budem pančitelka)
počúvam Spotify
žijem na Liptove
fotím s Canon
hrám na klavír
nechodím na facebook
upratujem svoju myseľ
teším sa na Godzone konferenciu
" a Tati? budeš ma ľúbiť aj keď budem veľká?"
"samozrejme."