streda, 25. júna 2014

osud nezmeníš- ale ja chcem

V tom momente som mu chcela vysvetliť, že vôbec nezáleží
 na tom ako sa správa ku mne, ale hlavne ako sa správa k sebe.


Chceš aby sa mal dobre, ale hlavne aby vedel čo je dobré.

Zahľadela som sa na deti, hrajúce sa v piesku, ktoré nič netrápilo. Spomenula som si aké to boli krásne časy. V tom hroznom momente som chcela byť dieťaťom. Hrať sa a nevedieť koľko udalostí ešte zažijem. Pekných či zlých. No práve túto som chcela vymazať.
Chcela som mu všetko vysvetliť, povedať, že ma trápi len jeho ľahostajnosť k určitým veciam. Možno som použila zlé slovo, no ja to pociťujem takto. Každým dňom ma to trápi viac. Chcela som použiť tie správne slová zakiaľ rozprával so sklonenou hlavou slová, ktoré som nepočula zreteľne. Namiesto toho som sa rozplakala. Pomaly a potichu. Okuliare mi zakrývali oči. Aká som bola šťastná, že tentokrát som ich zobrala a nezabudla doma, ako to mám vo zvyku.

Na pár minút som si predstavila svoj vysnívaný život.

Bola zima. Unavená som prišla z práce. Doma sa na mňa nahrnuli moje dve krásne a zdravé deti s túžbou prerozprávať mi celý deň v škole. Usmievala som sa a chcela ich vypočuť aj keď som mala chuť ísť spať. Prechádzala som bytom. Vošla som do obývačky kde ležal na gauči a usmieval sa na mňa. Prišla som ho pobozkať a spýtať sa aký mal deň. Po dlhom rozhovore som si dala konečne teplý kúpeľ a keď som vyšla z kúpeľne čakal ma z horúcim kakaom na nočnom stolíku. Pritúlila som sa k nemu ....

V priebehu minúty som si uvedomila, že sa spolu nerozprávame a neviem čo spraviť, rozplakala som sa ešte viac a s myšlienkou už to je jedno som sa mu hodila okolo pása a silno objala. " Chcel som to spraviť, si odvážnejšia. " 

V tom momente som zacítila strašný pokoj na duši. Nechcela som ísť domov. Nechcela som ho pustiť. Bolo mi to všetko ľúto. Chcela som sa ospravedlniť no bola som ticho a prestávala plakať. No vedela som, že je to len na tento moment. 



streda, 18. júna 2014

príbeh II.C

A je tu. Konečne dlho očakávaný koniec školského roka. Nechce sa mi uveriť, že za chvíľu budem žiačka tretej triedy a to som len teraz nastupovala ako prváčka do neznámej školy. Čo som sa za tento školský rok naučila?


  • na tejto škole sa nedávajú známky podľa toho ako sa učíš...
  • na tejto škole je príliš veľa rozmaznaných slečien
  • na tejto škole sa nájde pár nenormálnych učiteľov
  • každý kope za seba



Dobre, negatívnych vecí by stačilo. Hovorí sa, že stredná škola je najkrajšie obdobie z detstva.
Viete čo? Aj napriek všetkým bodom, ktoré som spomenula som rada, že som žiačka práve na tejto škole v nenormálnej babskej triede. Pretože keby nie som tu, tak neviem čo je to smiať sa na úplných sprostostiach, nevedela by som ani ako akceptovať iné názory a nevedela by som ako nastoliť ticho v triede s 34 babami. Sú dni kedy by som najradšej do tej šibnutej triedy na najvyššom poschodí ani nevstúpila, ale keď si spomeniem na dievčatá, ktoré pred pár dňami zomreli (Zuzka a ostatné baby odpočívajte v pokoji) tak mám väčšiu chuť žiť a počúvať každodenné "drísty" spolužiačok.

Takže.. teším sa na ďalšie dva roky.



piatok, 6. júna 2014

Ani nevieš.

Kráčaš sama životom a bojuješ
s vlastnou nevedomosťou. 
Sedíš sama v tichej izbe
len ona je tu znova so mnou.
A tak znova hreším, strácam cestu,
akoby podstata ušla z tohto príbehu.
Nepoviem viac, že niekto tu je,
pretože vlastne ani ja tu nie som.
Moje telo bdie, píše tieto riadky,
len tvoj úsmev liečiť by vedel,
-no ty nevieš- nevieš vôbec nič.
Nič z toho, čo ma trápi
a nič z toho čo by ma mohlo trápiť.
Nič z toho, čo rozprávam
a nič z toho čo budem rozprávať.
Ostávam dlho do noci hore,
bojím sa zaspať,
bojím sa ranného pocitu.
Bojím sa o teba.