pondelok 24. februára 2014

ROZPRÁVAM, ROZPRÁVAŠ, ROZPRÁVAME.

X: "Človek, musím ti niečo povedať ale nesmieš to povedať nikomu"
Y:  "V poriadku, môžeš mi veriť"

Y: "Mám zakázané ti to povedať ale ak sľúbiš, že to nikomu nepovieš tak ti to poviem"
Z: " Sľubujem ! "

Z: " A vieš čo sa stalo?"


A tak ďalej.
Všetci to iste poznáme. Buď sme tí, ktorí mlčia aby sa ich tajomstvá nedostali ďalej alebo sme tí ktorí nevedia sľub dodržať.
Otázkou je prečo? Prečo má človek potrebu rozprávať iného tajomstvá?
Potom sa čudujeme prečo nám človek nedôveruje. Bojí sa. Nevie komu dôverovať.
Málokedy nájdeme človeka správneho, ktorý sľub dodrží.

Aspoň že poznám aspoň dvoch. Ďakujem ti Bože za nich.
Inak by bol môj denník ešte hrubší než je.
No predsa sa nedá povedať všetko... že?

Niečo zo stránky mojej dobrej kamarátky ktorá mi ešte stále
nedôveruje natoľko aby mi povedala svoje tajomstvá:

Raz mi povedala, že z denníka si vyšklbla papiere a nosí ich ukryté u seba.
Som človek, začalo ma to trápiť. Chcela som vedieť čo sa jej stalo, poradiť jej.
"Poznáš ten pocit keď nechceš nikomu nič povedať lebo sa bojíš, že ťa za to zhodí, prestane ťa mať rád?"
Hej poznám. Sľúbila som jej, že mi to môže určite povedať, že sa jej posnažím poradiť pomôcť.... Vraj by ma to rozplakalo.

Je pravda, že aj v tomto sme si rovnaké. Radšej umriem akoby som mala povedať, že ma niečo ťažké trápi. Bojíme sa ľudského názoru.

Prečo je pes najlepší priateľ človeka? Lebo nerozpráva.

Začala som uvažovať. Čo sa jej mohlo prihodiť, čo by ma rozplakalo.
Myslím, že ti je ťažko, keď nevieš nájsť človeka ktorému by si dôverovala.
Ktorý by nerozprával, ale vypočul a poradil.

Budem tu vždy, čakať. Nech si už spravila čokoľvek, budem stáť pri tebe. 
Viem aké to je keď sa ti postavia chrbtom alebo ťa prestanú mať radi.
Nechcem spraviť to isté.
Mám ťa rada.




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Každý komentár mi vyčarí úsmev na tvári :)