utorok, 19. novembra 2013

SESTRY DVOJIČKY.

Porozprávam vám vtipnú udalosť akú som dneska zažila.
Sesterské výhody! A nie akékoľvek.

Výhody dvojičiek!

V priebehu týždňa som mala tú česť spoznať ďalšiu osobu z našej triedy bližšie a rozprávať sa s ňou o veciach zatiaľ nepoznaných. Jednu z našich dvojičiek mám v triede a som veru neskutočne rada!

Príbeh sa začal pred ôsmou vyučovacou hodinou keď som sa poctivo neprezliekla na hodinu a šla do telocvične sa profesorovi ospravedlniť.

Stáli tam. Dve skoro rovnako identické osoby. Dostala som strašný záchvat smiechu. Ešte NIKDY som nevidela dvojičky. Jej sestra ju prišla čakať, takže sedela medzi nami necvičiacimi a sledovala naše dievčatá ako sa zúfalo snažia spraviť "mlynské kolo" . Pravdaže , ja som pre zmenu v nemom úžase sledovala ju.

Moja spolužiačka, jej sestra, tiež nevedela tento akrobatický rozkaz spraviť ALE jej sestra áno. A tu sa už začína vtipná časť telesnej.

ÁNO! Prezliekli sa. Nenápadne a rýchlo. Prišiel na mňa ďalší záchvat smiechu, lebo som pochopila o čo sa snažia! Ako z filmu. Na pár minút si vymenili identity a jej sestra spravila "mlynské kolo" za ňu. Keďže nás je v triede "ako hadov" milá pani profesorka si to ani nevšimla! Strašne sme sa smiali.

Je krásne vedieť, že súrodenci si ešte vedia pomáhať v akomkoľvek štýle. Baby ste super! Hore palec.


piatok, 15. novembra 2013

KAŽDÝ POTREBUJE ASPOŇ JEDNÉHO ANJELA.

              Tento blog by som chcela venovať osobe ktorá je môjmu srdcu veľmi blízka.
                 .... s dúfaním že sa budeš usmievať keď si toto jedného dňa nájdeš.


3.9.2005

Stretla som ťa. Ani neviem ako, dostala si sa do môjho života a si v ňom dodnes. 
Teba som chodila čakať , keď sme šli do školy.
Tebe som sa chodila vyrozprávať.
S tebou som sa chodila hrať.
Teba som si obľúbila.
S tebou som sa hádala/nehrala sa.
S tebou som si rozumela 2 a pol roka.


Potom...

Si TY mne niesla tašky a s plačom sa lúčili...
Koľko sme sa to nevideli? 2 ROKY? Myslela si na mňa?
Bola som stále tvoja najlepšia kamarátka?

Potom...
Som dostala od teba obálku. Bola si pred mojím domov. A ja nikde... 
Šanca ťa po 2 rokoch vidieť mi ušla.
No veľmi som sa tešila v ten deň.


                                       

NIEKDE V ROKU 2010



Potom ťa priniesli v aute pred môj dom.

Sadla som doň a ty tam. Po 2 rokoch som stretla moju kamarátku znova.
S obavami... budeme sa mať o čom rozprávať? Budeme stále tak dobre vychádzať?
Samozrejme, že áno.

Stará dobrá Mária. Ani nie hnedé očká, vyššia, štíhlej postavy.. pre mňa vôbec nezmenená.
Rozprávali sme sa celé poobedie. Dajú sa dobehnúť 2 roky za jedno poobedie? Myslím, že nie.
Bol to ten najkrajší deň. Sedeli sme na tráve a spravili si prvé fotky čo s tebou mám.

... a potom zase tá otravná rozlúčka.

No už nie tak na dlho. O pár mesiacov sme boli znovu spolu.
Prvá "prespávačka" u tzv. moje princeznej Mary. Ako sa patrí so smiechom.



                           



STREDNÁ ŠKOLA

"A čo teraz? Ani teraz na mňa nezabudneš? Odídeš mi a nájdeš si nové kamarátky."
Myšlienky ktoré mi vtedy behali stále po rozume. Nemala som sa čoho báť.
Stále tá... verná... dobrá... Mária.


Si v treťom ročníku. Vidíme sa raz za 2-3 týždne. Pohádame sa raz za mesiac, no stále sme dobré kamarátky aj so všetkými vecami ktoré som ti už spravila, ktoré budem ľutovať do konca života. Stále si tu pre mňa.
Sakra, ako môžeš byť tak úžasný človek?
Anjel, alebo niečo podobné?
Odpovieš mi raz? 


                             



Ťahá ti na 18 , mne na 17. Stále dobré kamarátky.
Ako pred 9 rokmi. Strašne ťa mám rada aj so všetkými hádkami
a slzami ktoré si kvôli mne stratila.
   
                                                              s dúfaním , že aj ty mňa.

                     

                            


                         










                               

 

utorok, 12. novembra 2013

NOC.

Kráčala som tmou a rozmýšľala. Veľa ľudí nás zradí... Nazývali sme ich priatelia,teraz už len okoloidúci známi.

Čo ak nás vživote zradí osoba ktorej ste dali do rúk svoju budúcnosť? Čo potom? Ostanete ako troska stáť v strede cesty s myšlienkami "môj život nemôže byť horší". Áno. Viem, bola som tam. Potom príde niekto ďalší a máte vživote druhú šancu.


Čo ak príde tá horšia situácia straty? Situácia, že vy zmeníte názor na svet okolo vás, na názory, na plány, na túžby... Čo ak budete chcieť niečo iné než osoba ktorá do vás vkladá nádej? OTÁZKY a OTÁZKY. 

Jeden človek v mojom živote raz povedal: "Ak chceš mať otázky zodpovedané, pýtaj sa!" 

Veľmi múdra myšlienka ale každú noc a deň rozmýšľam nad otázkami, ktoré zodpovedané nebudem mať asi nikdy.



Možno sa zaoberám príliš nepodstatnými vecami a mala by som sa na ne vykašľať a prechádzky nočným mestom by boli krajšie. 

... "ale čo ak" si povie moje zvedavé ja.

Na dnes večer nechám moju problematiku myšlienok znova otvorenú...




sobota, 9. novembra 2013

LETO, KTORÉ SA UŽ DÁVNO SKONČILO.

Aj keď je už november, ľúbim spomínať na tohtoročné leto. Pre mňa bolo výnimočné, nie len preto, že bolo strávené s ľuďmi ktorých mám najradšej ale aj preto, že som spoznala nových ľudí a zažila nové veci. Už druhé leto po sebe som bola v tom najlepšom americkom tábore, kde Boh robí zázraky. Doslova. Aj človek s malou vierou zmení názor. Týždeň prežitý s neskutočnými ľuďmi na krásnom mieste zvanom Patrovec v kráľovskom kaštieli (ako z rozprávky)!

V strede týždňa som šla prvýkrát na riadnu túru. Aspoň pre mňa bola riadna. Zdolali sme Považský Inovec (aj keď JA nie celkom). Cesta hore bola pre mňa nudná a vyčerpávajúca až pokým som neprišla dostatočne vysoko a neuvedomila si krásu Slovenska. Ešte nikdy som nevidela taký krásny pohľad na Trenčín a okolie ako vtedy tam. Príroda bola neskutočne krásna, iná ako tam dole... Stačilo mi na 5 minút zastaviť a oddýchnuť si a načerpať silu kráčať ďalej. Uvedomila som si, že je to tak aj v živote. Keď nevládzem musím zastaviť. Aspoň na chvíľu aby som si uvedomila o čo sa snažím a spravila to s tou najlepšou cestou.

                          


                         

Na túre som bola medzi poslednými spolu s ďalšími dvoma kamarátkami. Z toľkého úžasu okolo nás sme sa stratili. Haha. Boli pred nami dve cesty a nevedeli sme kadiaľ a vysielačky sme, samozrejme, nedostali. Signál žiadny. Jedna cesta bola dohora, veľmi strmá a druhá bola rovno. Ja som samozrejme vybrala tú ľahšiu cestu (ktorou by sme sa stratili ešte viacej) . Nerozmýšľala som rozumne. Presne ako v živote. Vždy si musím vybrať tú ťažšiu cestu keď chcem to lepšie ovocie. Kamarátky ma presvedčili a šli sme cestou dohora, tou strašnou na pohľad. Po niekoľkých minútach tmy kvôli stromom sa objavila krásna lúka spolu s ostatnými členmi nášho tábora. Sadla som si na zem, úplne vyšťavená a pozorovala modrú oblohu , ktorú som celú cestu nahor poriadne ani nevidela. Prosila som Boha aby mi dal silu sa dostať na určené miesto. Pred nami bola ešte hodina cesty, no už ľahšia.

                         

                     
Keď sme prišli na určité miesto, tak sme sa mali rozhodnúť. Buď ostaneme na chatke alebo pokračujeme hore. Keby vám dajú v živote otázku v nejakej ťažkej situácii, či chcete pokračovať alebo nie, tak čo odpoviete? Podľa toho v akom by ste boli stave. Myslím. Vzdala som to... Veci je ľahké vzdať. No neskôr ich môžete oľutovať. Ako ja teraz ľutujem, že som hore nevyšla. Bola som príliš vyčerpaná. Teraz, keď som už oddýchnutá rozmýšľam inak. Keby si na tej chate mám čas oddýchnuť aspoň hodinu tak tam hore "vyšplhám" určite. No nevadí. Mám príklad do života, že nech tak ľahko veci nevzdám.

Cesta naspäť už bola ľahká, prešla mi rýchlo s človekom ktorého mám veľmi rada. Celú cestu sme prerozprávali a neskôr v našom kráľovskom kaštieli sme si oddýchli. Ďakujem ti Bože za ten deň !